dnes je 26.9.2020

Input:

Vznik stálej prevádzkarne

1.2.2019, , Zdroj: Verlag Dashöfer

2.3 Vznik stálej prevádzkarne

Michal Jelínek

Prvou problematickou oblasťou pri stálych prevádzkarňach je ich vznik. Pri určitom zjednodušení vyššie uvedeného možno povedať, že vo všeobecnosti existujú tri základné tituly, na základe ktorých môže stála prevádzkareň vzniknúť:

  • Miesto na výkon činnosti („Fixedplace PE”), čiže miesto vybavené na obvyklý výkon činnosti zahraničnej osoby.

  • Poskytovanie služieb („Service PE”), konkrétne poskytovanie služieb spoločnosťou alebo jej zamestnancom.

  • Závislý agent („Agent PE”), čiže trvalý podnik vzniká činnosťou osoby konajúcej ako zástupca spoločnosti s právomocou uzatvárať zmluvy záväzné pre spoločnosť.

Vznik stálej prevádzkarne však nemožno úplne jednoznačne vymedziť ani vnútroštátnymi predpismi, ani medzinárodnými zmluvami, a preto v praxi vznikajú problémy pri určení, či k vzniku stálej prevádzkarne došlo či nedošlo. V niektorých prípadoch je pojem stálej prevádzkarne podmienený určitou minimálnou dĺžkou trvania činnosti zahraničnej osoby. Samotný názov stálej prevádzkarne uvádza, že stála prevádzkareň by mala vo všeobecnosti vzniknúť skôr v prípadoch trvalej a stálej činnosti, než ak ide o činnosť jednorazovú, ojedinelú či náhodnú.

V praxi sa pri zisťovaní, či došlo k vzniku stálej prevádzkarne, v súlade s uznávanými výkladovými pravidlami zvyčajne postupuje nasledujúcim spôsobom:

  1. Najskôr sa určí, či vznikla stála prevádzkareň podľa príslušnej zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, ktorá má prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ak podľa príslušných ustanovení medzinárodnej zmluvy dochádza k vzniku stálej prevádzkarne, príslušný štát má právo zdaniť príjmy alokované tejto stálej prevádzkarni. Nemusí to nutne znamenať, že tieto príjmy budú v príslušnom štáte skutočne zdanené, pretože zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia iba umožňuje zdaniť príjem stálej prevádzkarne a neukladá príslušnému štátu povinnosť tento príjem zdaniť.
  2. V druhom kroku je potom potrebné preskúmať, či je zároveň naplnená definícia stálej prevádzkarne na účely zákona o dani z príjmov. Ak áno, bude príjem priraditeľný tejto stálej prevádzkarni v príslušnom štáte skutočne zdanený, a to v súlade s príslušným zákonom.

V modelovej zmluve OECD je alokácia zisku na stálu prevádzkareň riešená v článku 7. Článok 7 ustanovuje najmä základný princíp zdaňovania stálych prevádzkarní, t. j., že zisky, ktoré sú tvorené prostredníctvom stálej prevádzkarne, by mali byť zdaňované v krajine jej umiestnenia. Ako daňovo uznateľné náklady je podľa článku 7 možné uviesť všetky náklady súvisiace s materským podnikom bez ohľadu na miesto ich vzniku. Ďalej článok 7 zavádza povinnosť aplikácie princípu nezávislého vzťahu pri stanovovaní ziskov stálej prevádzkarne. Posledné ustanovenie článku 7 uvádza, že v prípade, ak stála prevádzkareň iba nakupovala tovar pre podnik, nebudú jej z tohto titulu pridelené žiadne zisky.

Súčasné znenie článku 7 je nasledujúce:

„Článok 7

  1. Zisky podniku jedného zmluvného štátu podliehajú zdaneniu len v tomto štáte, ak podnik nevykonáva svoju činnosť v druhom zmluvnom štáte prostredníctvom stálej prevádzkarne, ktorá sa tam nachádza. Ak podnik vykonáva svoju činnosť týmto spôsobom, môžu byť zisky podniku zdanené v druhom štáte, ale iba v takom rozsahu, v akom ich možno pripočítať tejto stálej prevádzkarni.
  2. Ak podnik jedného zmluvného štátu vykonáva svoju činnosť v druhom zmluvnom štáte prostredníctvom stálej prevádzkarne, ktorá je tam umiestnená, prisudzujú sa, s výnimkou ustanovení odseku 3, v každom zmluvnom štáte tejto stálej prevádzkarni zisky, ktoré by mohla dosiahnuť, keby ako samostatný podnik vykonávala rovnaké alebo podobné činnosti za rovnakých alebo podobných podmienok a bola úplne nezávislá v styku s podnikom, ktorého je stálou prevádzkarňou.
  3. Pri výpočte ziskov stálej prevádzkarne sa povoľuje odpočítať náklady vynaložené na ciele tejto stálej prevádzkarne